Mnohí z nás počuli o „Zlatom štandarde“, avšak nie úplne každý vie, čoho sa to týka. V nasledujúcom článku by sme Vám radi priblížili toto slovné spojenie.
Zlatý štandard
Zlatý štandard vznikol približne v roku 1816 vo Veľkej Británii, kedy sa reformou menového systému zaviedlo vyjadrenie hodnoty pomerom k zlatu alebo hodnota meny sa definovala od množstva zlata. Platidlami sa tak stali zlaté mince; bankovky existovali iba ako doplnok. Úplne prvé počiatky zlatého štandardu sú však už viditeľné oveľa skôr; v roku 1717 Veľká Británia s vtedajším majstrom kráľovskej mincovne Sirom Isaacom Newtonom stanovili výmenný kurz striebra na zlato tak nízko, že to spôsobilo takmer vymiznutie strieborných šilingov z obehu.
V období okolo prelomu roku 1900, resp. od roku 1871 sa v Spojených štátoch zaviedol menový systém, kedy jednotlivé meny boli viazané na zlato. Konkrétne jeden americký dolár zodpovedal hodnote 1/20 unca zlata. Výhodou zlatého štandardu bola stabilita a záruka „krytia peňazí“; systém zamedzoval tlač nových peňazí ako univerzálne riešenie ekonomických problémov, vrátane inflácie. Systém fungoval pred prvou svetovou vojnou a pridalo sa k nemu na 59 mocností. Z pôvodných „strieborných“ či „bimetalových mien“ na zlato prešlo napr. Nemecko, Rakúsko-Uhorsko a ďalšie; do systému však nevstúpila napríklad Čína. Zlatý štandard je možné tiež vyjadriť ako hodnota meny vyjadrená množstvom zlata.
Zlatý štandard medzivojnového obdobia
Okrem výhody ekonomickej stability prinášal zlatý štandard aj voľný pohyb zlata zo štátu do štátu. Všetko však prerušila prvá svetová vojna, ktorá finančne vyčerpala významné mocnosti. Tieto krajiny museli navýšiť množstvo peňazí v obehu a tým opustiť menovú politiku fixovanú na zlato. Veľká Británia na čele s vtedajším ministrom financií Sirom Winstonom Churchillom (výrazne ovplyvneným vtedajším guvernérom Bank of England Montaguem Colletom Normanom) sa rozhodla k návratu zlatého štandardu v roku 1925. Proti tomuto rozhodnutiu stál dnes významný ekonóm John Maynard Keynes.
Pokles dôvery v americký dolár sa pokúsila americká vláda vyriešiť medzi rokmi 1933-34 ukončením možnosti zmeny bankoviek za zlato. Zákon o núdzovom bankovníctve (Emergency Banking Act), resp. Executive Order 6102 z 5. apríla 1933 prinútil všetkých Američanov premeniť svoje zlato na doláre.
Toto rozhodnutie prišlo v nadväznosti na krach burzy v roku 1929; následne na hospodársku krízu, a malo za cieľ zvýšiť dôveru v americký bankový systém. Odovzdané zlato bolo následne zhromaždené vo Fort Knox.
Zlatý štandard po II. svetovej vojne
Na konci druhej svetovej vojny sa dohodli víťazné západné mocnosti na dohode z Bretton Woods, ktorá stanovila americký dolár ako rezervnú menu. Brettonwoodsky systém stanovil americký dolár ako hodnotu voči ostatným národným menám. Inými slovami povedané všetky medzinárodné obchody boli prepočítané na americký dolár. Samotný dolár bol viazaný na zlato, keď hodnota jednej unce zlata zodpovedala 35 dolárom. Počas brettonwoodskeho systému zaznamenali svetové ekonomiky prudký nárast. Tento systém fungoval od roku 1945 do roku 1971, kedy sa Spojené štáty po vojne vo Vietname stretávali s recesiou a vysokým nárastom nezamestnanosti.
Spojenie centrálnych bánk vtedy najvyspelejších krajín MMF (Medzinárodný menový fond; USA, Veľká Británia, Francúzsko, Belgicko, Holandsko, Švajčiarsko, Nemecko, Taliansko, SRN) 17. marca 1968 ukončila dohodu tzv. Gold Pool, ktorá umožňovala týmto bankám intervenovať zlata tak, aby stabilizovali dolárovú cenu zlata. Koniec predaja zlata centrálnymi bankami na londýnskom trhu znamenalo uvoľnenie trhu s touto komoditou, a teda počiatok stanovovania ceny zlata trhom. Začiatok zániku Brettonwoodskeho systému nastal v okamihu poklesu ceny zlata, čo viedlo Federálny rezervný fond (FED) k výraznému navyšovaniu tlačených peňazí, ktoré doslova zahltili celý svet, avšak vlastná mena USA začala devalvovať. Na túto situáciu zareagovalo Francúzsko na čele s prezidentom Charlesom de Gaullom a začalo sa výmenou dolárov za americké zlato. Od Brettonwoodskeho systému odstúpili USA prostredníctvom prezidenta Nixona, dňa 15. augusta 1971. „Týmto rozhodnutím stratil medzinárodný menový trh, ktorý sa od uzákonenia Bretton Woodskej dohody stále viac spoliehal na dolár, svoje formálne spojenie so zlatom. Americký dolár a prípadne globálny finančný systém, ktorý účinne udržiaval, vstúpil do éry nekrytých peňazí.“
Výhody zlatého štandardu
Zlatý standard byl systém, který zaručoval stabilitu měny; zejména ochranu proti inflaci. Vlády a centrální banky nejsou schopny manipulovat s peněžní zásobou, tedy tisk bankovek v neomezené míře. Každá nová emise bankovek musela být kryta zlatem. Zlatý standard lze bezesporu považovat za stabilizátora cen a směnných kurzů.
Nevýhody zlatého štandardu
Niektorí ekonómovia vidia nevýhodu zlatého štandardu v nízkej miere flexibility v období ekonomických kríz; laicky povedané napr. v období pandémie Covid-19, kedy prebiehalo mnoho lockdownov, riešil americký FED túto „dieru v ekonomike“ tlačou ďalších (zlatom nekrytých) peňazí. V ére zlatého štandardu by toto nebolo možné.
Vďaka nerovnosti medzi cenou zlata na trhu a dopytom po zlate spôsobovalo zvýhodňovanie krajín, ktoré zlato ťažili.
K dôvodom, prečo USA opustili zlatý štandard, patril vysoký odliv zlatých rezerv z USA do krajín, ktoré za svoje doláre kupovali americké zlato.
Zlatý štandard a pokles hodnoty meny (devalvácia)
Ako už bolo spomenuté vyššie, zlatý štandard fungoval ako „poistka“ proti tomu, aby vlády či centrálne banky riešili svoje ekonomické problémy tým, že natlačia nové nekryté peniaze. Týmto krokom by však dochádzalo k znehodnocovaniu meny. Populistické vlády riešia svoje zadlžovanie jednoducho tým, že si jednoducho natlačia nové peniaze. A to až do tej miery, kedy stratia tieto papierové peniaze svoju hodnotu, pretože sú nekryté. Ten, kto pamätá menovú reformu v roku 1953 potom chápe, prečo tento krok je zlým smerom. Menová reforma Československej koruny v roku 1953 mala za následok prepočítanie hodnoty peňazí, keď napríklad bankovka hodnoty 50Kčs získala „novú“ hodnotu 1Kčs.
Zhrnutie:
Bezpochyby výhodou zlatého štandardu bolo znemožnenie vládam a centrálnym bankám nadmernú prítlač peňazí, ktorým sa snažili vyriešiť ekonomické problémy. Ukončením Brettonwoodskeho systému umožnilo obchodovať so zlatom aj obyčajným občanom, nie iba centrálnym bankám. Na druhej strane táto skutočnosť umožnila nárast ceny zlata na svetových trhoch. Pri pohľade na neustále zadlžovanie štátov sa javí zlatý štandard ako vhodné riešenie.
Autor: PhDr. Robert Bílý, MSc
===
Zdroje:
1) ECKERT, Daniel D. Světová válka měn: euro, zlato, nebo jüan - která z měn se stane nástupcem dolaru? Finanční trhy a instituce. Praha: Grada, 2012. ISBN 978-80-247-4099-7.
2) Přispěvatelé Wikipedie. (2024, 4. února). Výkonný příkaz 6102. In Wikipedia, The Free Encyclopedia . Získáno 12:54, 22. února 2024, z https://en.wikipedia.org/w/index.php?title=Executive_Order_6102&oldid=1203318123
3) LIOUDIS, Nick. What Is the Gold Standard? Advantages, Alternatives, and History. Online. Roč. 18. 9. 2023. Dostupné z: https://www.investopedia.com/ask/answers/09/gold-standard.asp. [cit. 2024-02-22].